Možno vás prekvapí, že vytešená, ale mám na to niekoľko dôvodov. Cez víkend som sa stala hrdou majiteľkou notebooku a už mu trošku rozumiem, bola som si vo Viedni pre čokoládovú fontánu a podarilo sa mi opraviť vodovod, prekombinovať šatník tak, aby sa doň veci vošli a spraviť výborný segedín. Zároveň ma dnes čaká príma žúrka, masáž a ktovie čo fajnové ešte... skrátka, v blahom nadšení z uplynulých udalostí sa rútim do práce a teším... ešte neviem na čo.
Tak som krásne načas naklusala do práce, konečne som si nezabudla kartu, vysmiata pozdravila prekvapenú recepčnú (čo sú to za pomery, aby sa človek pri nástupe do práce usmieval?) a vpálila do kancla. Samozrejme, nikde ani nohy. Vnútri nenormálny smrad a rádio vrieska (opäť niečo k efektívnosti využívania zdrojov - musela som vyvetrať a následne zakúriť, aby som tu neodpadla od smradu ani od zimy, veď máme len desať chyžných a žiadam týždenne tri krát aby prišli asoň vysypať odpadkové koše). Rádio som stíšila, zapla comp a... jasné, nemám heslo, bezpečnosť.
A tak si tu sedím a čakám a keďže to nie je moja silná stránka, o pätnásť minút volám NMK, že ako to vyzerá s jej príchodom. Nijako, telefón vypnutý. Fajn, volám druhej kolegynke a ona, že príde asi o hodinku, mám ísť do prevádzky pozrieť či je všetko v poriadku. No bodaj by nebolo, nikde ani nohy, akcia žiadna, len nejaká večera a na tú je už prestreté. Nuž tak sa motkám asi 45 minút po hoteli. Kvákam s recepčnou, kreslím mapku akcie kuchárke a ktovie ako zabíjam čas.
Novinka, na recepcii nie je prístup na internet. Prečo? Lebo majiteľ čapol recepčnú, ako si pozerala vlakové spojenie... má pravdu, je to bezbrehé zneužívanie firemných zdrojov na súkromné účely! Ale, čo keď príde hosť a bude niečo potrebovať? Má smolu... Všetko pre efektívnosť práce a motiváciu zamestnancov.
Kolegynka sa dorútila ako voda o pol jedenástej (no, tak to nebola hodinka, ale dve a pol a čo?). Zatiaľ som si naštudovala EMMU (to je hrôza, čo dnes ženy čítajú) a podmienky povinného poistenia vozidiel, prijala desať telefonátov - vysvetlila zákazníkom, že jasné, všetko spravím, ale neskôr, ešte nemôžem a polepila im klávesnice odkazmi, aby na nič nazabudli a kukala do blba. Prihlásila ma a poslala mi dvadsať mailov a odišla na kávu.
Je pol dvanástej a nič som nespravila. Idem na obed a popoludní opäť nič nespravím. Lebo aj keď spravím, ostane to visieť v jej mailboxe (lebo bezpečnosť a ja predsa nemôžem odoslať mail sama) a môžem ísť pokojne domov... prečo mi to trhá žily, keď to nie je moje a týka sa ma to už len dva týždne?
Lebo som taká...
P.S. at 15:35: NMK prišla do práce o jednej, vyhlásila, že ide na obed, lebo ona papá také lieky, že musí, inak jej je zle (každý sa vyhovárame inak) a odišla dolu za klientom. A po tom, čo som dnes spracovala už 40 requestov si dovolí mi zavolať, aby som zbehla dolu a priniesla jej peňaženku s kartou, lebo si ju zabudla. Nech sa páči, asistentku by si priala... nech povie bračekovi. Vyrazil pre ňu dvoch ľudí, nech pre ňu niekoho nahiruje. Dovtedy jej musí stačiť karta z recepcie. Kazím sa, aj môj sľub robiť dobré veci a zlepšiť svet...
Komentáre
uff,